Gpoint.sk nonsteam counter strike portal a herne servery

Napísal Pele Nedeľa, 30 Január 2011 16:25

S novým webom Vám prinášam článok, ktorý zachytáva prvý deň môjho cestovania, z ktorého sa cez články snažím s vami podeliť. už dva roky.

Všetko začalo na jar. Rozišiel som sa s priateľkou po 5 rokoch, spravil som štátnice na jednotky kúpil som si letenku okolo sveta a odletel som. Prvá zástavka. Kuala Lumpur, Malajzia.

Opäť sa vraciame k téme cestovanie, vraciame sa na ázijský kontinent, do Malajzie. Ako každý aj ja som dúfal že raz uvidím kus sveta, ale tesne pred pristátím na letisku Sepang v Kuala Lumpur mám zmiešané pocity. Na turbulencie ktoré sme zažili nad Indiou sa snažím zabudnúť. Nejednalo sa totiž o „jemné vrčanie“ ale o strmé pády do vzduchových „dier“, vysypané batožinové priestory nad hlavami, pripútané sexi čokoládové letušky Malaysian Air a vyliate nápoje v uličke. Pripomínam že letím prvý krát v živote a v tom momente som si istý že aj posledný. Letíme „ proti času“, čo znamená že sme vyrazili ráno o siedmej z Viedne a okolo 9tej ráno sme v Kuale. Let trval 8 hodín. Dobrodružstvo začína. Vtedy som ani netušil že Slovensko neuvidím dva roky. Na účte mám 50.000 Sk (1.666€)

Za tropickej búrky vystupujem do klimatizovaného priestoru na druhom najväčšom letisku na svete. Taký luxus som nečakal, je úplne prázdne, čistučké. Dávam si svoje prvé ázijské jedlo, nejaké nasekané mäso so zeleninkou. Žiaľ, príbor nemajú. Beriem paličky, pre istotu tri. Nenajedol by som sa ale ani s dvanástimi a keďže naokolo nie je ani nohy, jem rukami. Ryža je fantastická, ani mäso nie je pikantné, po „lietadlovej“ strave príjemná zmena.

Vedel som že v Malajzii strávim pár dní, tak som si z netu vytlačil informácie o meste a okolí, plus dopravu na pobrežie. Nastupujem do rýchlovlaku, som totiž 70 kilometrov od centra mesta. Ešte stále som nevytiahol päty z klimatizovaného prostredia, vo vlaku je príjemných 25 stupňov. Míňam banánové a kokosové palmy, domorodcov, dedinky, v diaľke sa črtajú dvojičky Petronas Towers, známe z filmu PASCA (Catrin Z. Jones). Zabudol som podotknúť že anglicky neviem ani slovo a ako sa dívam okolo, moja dokonalá ruština s moskovským prízvukom mi nepomôže.

Vlak zastavuje a prvý krát vystupujem na priame slnko bez ochrany a klimatizácie. Som v šoku, to som nečakal ... asi 40´C pri 99% vlhkosti znamená peklo. Moje super tričko adidas kúpené na Obchodnej v Blave so špeciálnym odvodom potu a nano technológiou môžem žmýkať. Odopínam spodnú časť nohavíc a vyrážam do ulíc hľadať centrum. Napriek tomu že som sám sa nebojím, spiatočnú letenku mám bezpečne prilepenú v kapsičke na bruchu, peniaze na troch rôznych miestach, značkové prevzdušnené tenisky a čistobiele mokré tričko. Teraz keď to píšem sa musím smiať, bol som ako typický vyžehlený turista z rakúska s mapou v paprči . Každý kto prejde okolo sa za mnou otočí.

Pred letom som spal asi dve hodiny, čo znamená že som hore už skoro 40 hodín a to je ráno!

Na prvej križovatke zisťujem že červenú ktorá svieti na semafore berú domáci motorkári len ako formu nočného osvetlenia. V strede stojí policajtka. Má môj obdiv. Má ho aj o pol hodinu neskôr. Nedá sa prejsť. Kuká na mňa, kývne mi, bežím ... a ledva som to stihol napriek zelenej a prechodu. Na pláne mám PetronasTowers, centrum a čínsku štvrť. Potom chcem veľkomesto opustiť a konečne sa okúpať v oceáne. V čínskej štvrti kupujem pár tričiek, potím sa ako kôň v kufri. Podobná kvalita ako moje „super triko Adidas za 3 litre“, ale za dva doláre. Už NIKDY nevyhodím na Slovensku toľko peňazí za tričko a tohto odhodlania sa držím dodnes.

Malajci sú krpatí špinaví usmievaví ľudia, každý vyzerá ako podvodník na miletičke. Malajky sú krpaté, špinavé a usmievavé. Väčšinou škaredé. Len v centre som videl pár krásavíc, ale tie boli dokonalé. Strave ešte neverím, jem u McDonalda a pre istotu zapíjam „slivkou“. Neviem kde budem spať.

Stíham ešte PetronasTowers, gigantické veže v centre mesta. Prístup na vrchol je zdarma, otvorené denne, okrem pondelka. Sakra !!

V prvých 20 poschodiach týchto najvyšších dvojičiek na svete je obchodný dom, ktorý môže Malajzii závidieť aj New York. Vynásobte si Aupark 20x. Moje predstavy o zaostalosti regiónu som nechal v tejto budove. Keby sme my mali možnosti, aké ponúka Malajzia, verím že sme už ďalej ako oni. Je to asi spôsobené ich prirodzenou lenivosťou a tým teplom.

Odtiaľ taxíkom na hlavnú autobusovú stanicu so sympatickým taxikárom, ktorý našťastie tiež nevie anglicky. Napriek tomu sa rozprávame, už ani neviem ako, hovorí niečo o tom že zbiera peniaze. Ukazujem mu našu starú slovenskú 20 korunáčku. Je unesený z tej zelenej exotickej bankovky, tak mu ju nechávam. Chce mi za to dať 10 dolárov, ja blbec odmietam. Stanica ma vracia do skutočnej ázijskej reality a ako sa stmieva začínam v tom šere svietiť (krásne snehobiele mokré triko ...). Mám tri adresy na hostely, hneď prvý je voľný. Nocľah ma stojí 10 dolárov. Hovorím si ... aké lacné J. Nespal som 50 hodín, konečne po troch dňoch bez reálnej noci sa zotmelo a ja som zaspal. Ráno ma čaká cesta na pobrežie. Ešte včera som bol doma v Bratislave a dnes som sám tisíce kilometrov od všetkého čo poznám.

Z ranného odchodu nič nie je. Predali asi viac lístkov ako je sedadiel a keďže ja sa nikam neponáhľam, súhlasím s nočným spojom. Hodinu pred odchodom nastupujem do autobusu s klimatizáciou, videom a chladničkou. Vodič je príjemný chlapík, má pomocníka s ktorým nakladajú batožinu turistov, ktorí tvoria 90% pasažierov. Veľa som o ázii prečítal a tak viem že je najlepšie mať svoju batožinu stále u seba. Táto informácia mi v budúcnosti veľakrát zachráni batoh. Mám u seba len dve tričká, plavky, uterák a hygienické potreby, ostatní turisti si sem asi pritiahli všetko vrátane nábytku. Po 10 minútach vodič púšťa na dvd film, ktorého premiéra bude v slovenských kinách budúci mesiac. Pôvod DVD neriešim. Anglické titulky sa aj tak snažím lúskať márne, takže po dvoch hodinách zaspávam s batohom v náručí.

Sme päť hodín na ceste. Na jednej zástavke, kde nás vodič drzo vyhodil von z autobusu aby sme šli na WC sa stalo čosi divné. Keď sme sa vrátili, všetky závesy sú zatiahnuté. Vodič argumentuje že je to predpis kvôli bezpečnosti. Sme v Ázii, väčšina z nás prvý deň, takže nás to ani neprekvapuje. Zaspávam. Budí ma zúfalý krik ženy v zadnej časti autobusu. Automaticky vyskakujem a letím pomôcť. Neskoro. Traja blonďaví Švédi škrtia 150 cm nízkeho domorodca. Keď všetci spali plazil sa uličkou a vyberal „sieťky“, ktoré majú pasažieri pred sebou. Je to pomocník šoféra, ktorý nám pomáhal s batožinou. Niečo žvatlá po malajsky, Švédi mu zas nadávajú po švédsky. Našli uňho asi 200 dolárov a tri pasy. Stále ho držia pod krkom, ale debata sa ukľudnila. Mám pocit že riešia, ako ho zabijú. Do celej tejto absurdne medzinárodnej situácie sa zamiešal vodič, ktorý oznamuje že ak ho nepustíme nikam nejde. Sme asi na pol ceste. Zlodej dostal ešte asi dve facky od Švéda s rukami hrubými ako moje nohy. Mám pocit že nie za trest, ale aby sa prebral. Volanie polície nemá význam, nie sme v právnom štáte (nie že by SR bol právny štát). Konečne sme na pobreží.

Po nočnom zážitku si všetci kontrolujú aj batožinu ktorú si vytiahli z batožinového priestoru. Chýbajú foťáky, doklady. Vidím Švéda ako vlečie toho malého chudáka ku svojmu batohu. Nerozumiem jeho malajštine, ale ten výraz v očiach je medzinárodný. Má strach. Ešte raz kontrolujem či mám všetko a kráčam k oceánu, ktorý lemuje snehobiely piesok a kokosové palmy.